Napodiv som postretávala mnoho mužov, ktorí nielenže variť vedeli, ale ich to naviac aj bavilo. Sobotné rána netrávili vyspávaním opice z piatkovej párty, ale chodili na trh kupovať čerstvú zeleninu, aj keď netvrdím, že za absolútne triezveho stavu.
Som rada, že časy našich otcov (alebo skôr starých otcov?), keď kuchyňa bola výlučne maminým kráľovstvom a pre nich predstavovala tajomnú trinástu komnatu, sú dávno preč a uvidieť v domácnosti chlapa so zásterou je každodenná skutočnosť, nie vytúžená predstava z radu science fiction.
Moderní chlapi varia. A varia vynikajúco. Namažú pri tom síce dvakrát viac riadu než vy, ale ten výsledok potom stojí za to. No a čo, že vás postavia do role kitchen porter-a, ktorý po nich len poupratuje tú spúšť?
Problém nastane vtedy, keď sa chcete zapojiť do ich nepochopiteľného tvorivého procesu, čo neraz skončí tak, že po sebe štekáte (a prskáte) ako pes a mačka. Minimálne my dvaja s partnerom si radšej nelezieme navzájom do rajónu.
On po kuchyni behá ako naspeedovaný šéfkuchár v špičkovej francúzskej reštaurácii, jednotlivé suroviny kombinuje tak ako by mne nenapadlo ani v tých najbláznivejších predstavách, celý proces prípravy mu trvá asi minútu tri sekundy až mám pocit, že zvláda robiť dvadsať vecí naraz a oprávnene začínam pochybovať o vlastnej ženskosti (v zmysle bájnej predstavy o tom, koľko vecí má vedieť žena naraz zvládnuť). O tom, že z jeho veselého šaňtenia s vareškou vždy vzíde kulinárska pochúťka sa snáď ani zmieňovať nemusím. Proste pre mňa je boh. Ok, skôr taký malý bôžik :-)
Niečo ale na tých chlapoch pri hrncoch bude. Za pravdu mi dáva nepopierateľný fakt, že väčšinu šéfkuchárskych postov zastávajú práve príslušníci silnejšieho pohlavia. Šípim ale, že to nebude len tak a tajne upodozrievam sudičky, že im prihodili do vienka viac nadania. Alebo si tým len chcem ospravedlniť vlastnú nešikovnosť.
Počas varenia odspievam všetky piesne The Killers, ktoré mám v i-pode a verte mi, že ich tam mám sakra veľa. Čo zo mňa nerobí zrovna najrýchlejšieho kuchtíka pod slnkom.
Moja mama zo mňa doma našťastie nechcela vychovať dokonalú gazdinku a namiesto vysvetľovania ako sa správe dusí mäso sme v detstve tancovali po kuchyni za Elánovského hitu Si kočka a v čase dospievania pospevovali Kirschnerinu Žienku domácu, teda skôr to, že ňou nechceme byť. A voilá....
Časy sa menia a úlohy v domácnosti tiež. Odteraz rúbem drevo a lovím jelene a priateľ varí. Dobre, ešte to prehodnotím. Predsa len, zvieratá mám rada. Živé. No to drevo narúbem. Snáď.
Každopádne ďakujem všetkým mužom, ktorí varia s láskou a radosťou pre svoje polovičky, deťúrence, priateľov, kamarátov, príbuzných, známych a vôbec pre hocikoho. Ste machri. A my vás za to milujeme. Pretože nenadarmo sa vraví, že láska ide cez žalúdok.